Blog plný otázok

Autor: Stanislav Mošovský | 17.12.2012 o 0:12 | Karma článku: 2,01 | Prečítané:  203x

Blog, či úvahu na túto tému som chcel napísať už veľmi dávno, nezávisle od situácie, ktorá vznikla okolo arcibiskupa Bezáka. Jeho dnešný rozhovor na TA3 a postoj slovenských biskupov k arcibiskupovi Bezákovi zafungoval ako katalyzátor emócií a tak tento blog dostal prednosť pred článkom o štátnom rozpočte a zvyšovaním daní. Keďže nie som veriaci človek (v zmysle kresťanského poňatia viery), vôbec mi neprináleží kritizovať cirkev a pomery v nej. A preto tak ani robiť nebudem. Ide mi o ľudský rozmer v podobných životných situáciách.

 

Osobná odvaha, či osobná statočnosť - schopnosť a vôľa postaviť sa za niečo (či niekoho) čomu verím bez ohľadu na dôsledky.

Som na svete krátko na to, aby som dokázal posúdiť, či v našej spoločnosti vôbec niekedy jestvovala. Nedokážem posúdiť ani to, či jej deficit je iba dôsledkom minulého režimu, alebo je to chronická „choroba“ spoločnosti ako takej. Viem však, že chýba v rodinách, chýba na školách, chýba vo firmách, chýba v politike a preto vôbec neprekvapuje, že chýba aj v cirkvi.

Prečo sa vlastne osobná odvaha, statočnosť postaviť sa za správnu vec „nenosí“? Je to niečo, čo nám nie je vštepované už od malička? Je to naopak strach, čo nám je v živote po malých dávkach podávaný a ktorý nám bráni postaviť sa na tú správnu stranu? Prečo človek, ktorý hovorí, čo si naozaj myslí, koná podľa toho čomu verí a nerobí kompromisy sám so sebou, je považovaný (v tom lepšom prípade) za neschopného „pragmaticky“ myslieť? Ako je možné, že aj napriek tomu, že sme s názormi takýchto ľudí vnútorne stotožnení, nie sme schopní sa za nich verejne a hlavne aktívne postaviť? Prečo je pre nás osobný prospech či teplé miestečko viac, ako osobné stotožnenie sa s naším konaním? Ak vieme, že sa deje krivda na ostatných, čím to je, že sme schopní ju tak rýchlo a apaticky akceptovať?

Neviem, či existujú všeobecne platné odpovede na tieto otázky. Musím priznať, že je pre mňa oveľa jednoduchšie a komfortnejšie hľadať odpovede v témach ekonomických ako v témach duchovných. Mám iba pocit, že celé je to o hľadaní pravdy v nás samých a zrejme už len samotné položenie si týchto otázok je krokom správnym smerom. Mám pocit, že ponechaním v „štichu“ človeka (o ktorom vieme, že koná správne) sa stávame súčasťou zla, či lži. Navyše nikdy nevieme, kedy bude krivdené nám a zostaneme v tom osamotení presne tak, ako on.

A keďže sa blíži koniec roka, tak by som slovenským biskupom a nám všetkým zaželal do budúceho roka veľa osobnej statočnosti v boji za správne veci, či správnych ľudí. Pretože pravda naozaj oslobodzuje.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.


Už ste čítali?