Osobná odvaha, či osobná statočnosť - schopnosť a vôľa postaviť sa za niečo (či niekoho) čomu verím bez ohľadu na dôsledky.
Som na svete krátko na to, aby som dokázal posúdiť, či v našej spoločnosti vôbec niekedy jestvovala. Nedokážem posúdiť ani to, či jej deficit je iba dôsledkom minulého režimu, alebo je to chronická „choroba“ spoločnosti ako takej. Viem však, že chýba v rodinách, chýba na školách, chýba vo firmách, chýba v politike a preto vôbec neprekvapuje, že chýba aj v cirkvi.
Prečo sa vlastne osobná odvaha, statočnosť postaviť sa za správnu vec „nenosí“? Je to niečo, čo nám nie je vštepované už od malička? Je to naopak strach, čo nám je v živote po malých dávkach podávaný a ktorý nám bráni postaviť sa na tú správnu stranu? Prečo človek, ktorý hovorí, čo si naozaj myslí, koná podľa toho čomu verí a nerobí kompromisy sám so sebou, je považovaný (v tom lepšom prípade) za neschopného „pragmaticky“ myslieť? Ako je možné, že aj napriek tomu, že sme s názormi takýchto ľudí vnútorne stotožnení, nie sme schopní sa za nich verejne a hlavne aktívne postaviť? Prečo je pre nás osobný prospech či teplé miestečko viac, ako osobné stotožnenie sa s naším konaním? Ak vieme, že sa deje krivda na ostatných, čím to je, že sme schopní ju tak rýchlo a apaticky akceptovať?
Neviem, či existujú všeobecne platné odpovede na tieto otázky. Musím priznať, že je pre mňa oveľa jednoduchšie a komfortnejšie hľadať odpovede v témach ekonomických ako v témach duchovných. Mám iba pocit, že celé je to o hľadaní pravdy v nás samých a zrejme už len samotné položenie si týchto otázok je krokom správnym smerom. Mám pocit, že ponechaním v „štichu“ človeka (o ktorom vieme, že koná správne) sa stávame súčasťou zla, či lži. Navyše nikdy nevieme, kedy bude krivdené nám a zostaneme v tom osamotení presne tak, ako on.
A keďže sa blíži koniec roka, tak by som slovenským biskupom a nám všetkým zaželal do budúceho roka veľa osobnej statočnosti v boji za správne veci, či správnych ľudí. Pretože pravda naozaj oslobodzuje.