Uplynulé týždne ukazujú, že umiestňovanie dlhopisov na trhoch je pre štáty výrazne náročnejšie, ako bolo v časoch ekonomickej konjunkcie, paradoxne podporovanej samotným zadlžovaním subjektov v ekonomike. Cena talianskych dlhopisov sa aj po nástupe novej, nutne reformnej vlády, drží stále okolo neudržateľnej úrovne 7%. Situáciu na dlhopisovom trhu dokresľuje aj fakt, že dlh sa stal drahším aj pre takú krajinu akou je Rakúsko, no čo je ešte prekvapujúcejšie, problémy s predajom dlhopisov malo aj Nemecko, krajina na ktorej celá Eurozóna stojí. Oba štáty pritom disponujú ratingom AAA. Slovensko s ratingom A+ na dlhopisovom trhu obstálo výrazne horšie. V novembrovej aukcii sa mu z plánovaného predaja dlhopisov v hodnote 150 mil. € podarilo umiestniť na trh iba 13 mil. €. Toto všetko sa deje v dobe, ktorá je pre Európu ekonomicky nekomfortná, no stále nie katastrofická.
V prvej polovici budúceho roka stojí pred Slovenskou republikou a 16 zvyšnými krajinami Eurozóny závažné rozhodnutie - ratifikácia Zmluvy o založení Európskeho stabilizačného mechanizmu ESM (European Stability Mechanism). Slovensko by sa v nej zaviazalo poskytnúť príspevok vo výške 659 mil. Eur (splatný do 5 rokov od 2. januára 2013) v hotovosti do schváleného základného imania ESM a zároveň poskytnúť záruky vo výške 5,768 mld. € vo forme nesplateného vkladu. Celkové základné imanie ESM bude vo výške 700 mld. €, čo by malo predstavovať aj celkovú úverovú kapacitu tohto „stabilizačného“ nástroja. Posledné dni na dlhopisových trhoch však dali zjavne najavo, že celkovú úverovú kapacitu nie je možné odvodiť od nesplateného vkladu základného imania, ktorého výška je navyše stanovená politicky. Celkovú úverovú kapacitu ESM určuje trh a nie zmluva 17 krajín Eurozóny.
Okrem výšky základného imania ESM sa v spomínanej zmluve v článku 9 odseku 3 uvádza:
V súčasnosti každá z budúcich členských krajín ESM hospodári deficitne. V prípade situácie, kedy by členovia Eurozóny museli plniť svoje záväzky zo záruk poskytnutých voči ESM, je zjavné, že si tieto finančné prostriedky budú musieť opäť požičať na dlhopisovom trhu resp. odpredať svoje aktíva (kde je viac ako otázne, či ich výška bude dostačovať, či štáty budú vôbec ochotné sa ich vzdať a či budú schopné ich premeniť za 7 dní na hotovosť). Ak už v dnešnej situácii majú krajiny problém požičať si na súkromnom trhu, na mieste je položiť si otázku: Kde berú predkladatelia návrhu Zmluvy o ESM istotu, že sa všetkým členom súčasne (teda do 7 dní) podarí získať požadovaný kapitál? V prípade 100 % plnenia z poskytnutých záruk by sa jednalo celkovo o 620 mld. €. Bude vôbec trh schopný a hlavne ochotný poskytnúť takýto objem prostriedkov v priebehu jedného týždňa do cenných papierov, ktoré sa už dávno nepovažujú za prístav istoty?
Ak má Slovensko dnes problém predať štátne dlhopisy v hodnote 150 mil. €, aká je pravdepodobnosť, že v tak kritickej situácii dokáže predať dlhopisy v hodnote 5,768 mld. €? Nebuďme však až takí pesimisti a predpokladajme, že sa nájdu investori, ktorí budú ochotní toto riziko podstúpiť a náš dlh kúpia. Svojou 7 dňovou lehotou Zmluva dostáva svojich členov pri predaji dlhopisov do veľmi nevýhodnej pozície. Každý potenciálny investor si bude vedomý neodvolateľného a bezpodmienečného záväzku, ku ktorému sa krajiny zaviazali. Ak krajiny nebudú schopné svoj záväzok voči ESM včas splniť (teda do 7 dní), budú nútené vyhlásiť platobnú neschopnosť, čo v preklade znamená bankrot štátu. Investori vedomí si tejto situácie to nepochybne zohľadnia vo výške rizikovej prirážky, čím sa náklady za poskytnuté záruky radikálne zvýšia.
Slovensko svoje záväzky však ešte môže uhradiť aj z prostriedkov štátneho rozpočtu. Ak by sa tak stalo v roku 2011, výška záruk by dosahovala súčet ročného rozpočtu Ministerstva zdravotníctva, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a Ministerstva školstva.
Je na čase, aby sa hodnotou Európy stala vzájomná zodpovednosť a nie dlh. Prvou podmienkou vzájomnej zodpovednosti, je zodpovednosť vlastná voči sebe samému. Každé nové 1€ dlhu členskej krajiny oslabuje Eurozónu ako celok. Pokiaľ členmi Eurozóny budú 17 dlžníci a nie 17 zodpovedných krajín, projekt Eura nemôže byť úspešným projektom, o ďalšej integrácii nehovoriac.