Za dôvod vzniku takéhoto zoznamu označili nutnosť poznania inštitúcií, ktorých pád by ohrozil globálny finančný systém a v prípade ich problémov minimalizovali náklady daňových poplatníkov na ich záchranu. Škoda len, že po mnohých skúsenostiach vieme, ako sa politici správajú k peniazom daňových poplatníkov.
Svetoví lídri zverejnením oficiálneho zoznamu inštitúcií typu „too big to fail“ dali pojmu „morálny hazard“ nový rozmer nemorálnosti.
Do doby summitu G20 systém fungoval nasledovne: Banka sa dostala do problémov, následne ju politici označili za systémovo dôležitú a z peňazí daňových poplatníkov zatiahli škody.
Banky tak v čase svojho rizikového konania oficiálnu istotu bail-out-u nemali (aj keď v súčasnom systéme prepojenosti finančného sektora a politiky sa to vylúčiť nedá). Po prvom poskytnutí bail-outu ako precedensu, ktorý sa už nemal opakovať, sa finančné inštitúcie mohli iba domnievať resp. dúfať v podobnú záchranu v prípade problémov (tak ako sa domnieval aj Lehman Brothers)
Dnes sme však už o krok „ďalej“. Zverejnením 29 miestneho „bankového zoznamu“ politici vopred informovali inštitúcie o ich dôležitosti a tak ich nepriamo uistili o prípadnej záchrane, čím morálny hazard legitimizovali v priamom prenose.
„Too big to fail“. Výraz, s ktorým politická elita na prvý pohľad bojuje, no výsledky jej konania hovoria o niečom inom. Výraz, ktorý je najčastejšou ospravedlnenkou pre morálny hazard, ale čo je ešte horšie, je zakrývaním fundamentálnych príčin nefunkčnosti dnešného finančného systému.
Čo však môže byť výsledkom selektívneho prístupu k záchrane inštitúcií na základe veľkosti? Upevnenie postavenia veľkých bánk na úkor menších, čoho výsledkom bude posilnenie ich postavenia „too big to fail“. Ďalšou možnosťou je zoštátnenie komerčného bankovníctva.
Toto je bohužiaľ cesta, ktorú si Európa vybrala.